Školstvo, pojem s ktorým sa stretávame asi celý život. Musíme absolvovať povinnú školskú dochádzku, potom nasleduje stredná a pri niektorých aj vysoká škola. Niektorí tam idú preto, aby sa vyhli práci, iní si ideologicky myslia, že sa niečo naučia a niektorí aby získali ten titul, prípadne urobili radosť rodičom.

Martin Mojžiš sa odvážil skritizovať planétu vedomostí a urobil príkladnú lekciu v powerpointe. Video si môžete pozrieť zo záznamu na týždeň.sk Záznam sa celkom šíri. Videl som ho zdieľané na množstve sociálnych médií, pričom väčšina s pánom Mojžišom súhlasila a skôr sa smiali na učiteľoch, ktorí v diskusii naozaj perlili. Pár perličiek som vybral, lebo naozaj stoja za to:

• Vaša prezentácia bola obsahovo veľmi podobná lekcii v Planéte vedomostí. - to si tá učiteľka snáď robila prdel. Čo čakala, že pán Mojžiš zrazu prinesie nový vedecký pohľad a bude sa snažiť všetkých presvedčiť, že to čo sa učia je zlé?
• Slovenskí učitelia ovládajú powerpoint od roku 1999. Všetci učitelia už dávno vedia powerpoint. – bol som na množstve škôl a stretol som sa s naozaj veľkým množštvom učiteľov a ani raz nepoužili powerpointovú prezentáciu. Práve naopak, niektorí z nich nevedeli čo je to word, excel alebo email. Tí lepší vedeli aspoň to, že ako sa zapína počítač.
• Videl si prezentácie týchto, sú oveľa lepšie ako Tvoja – tie prezentácie asi nikto nikdy neuvidí. Lebo na to, aby učitelia svoje prezentácie, poznatky zdieľali na blogu, YouTube alebo kdekoľvek ešte neprišla doba.

Ivana Sendecká sa rozhodla vytvoriť planétu vedomostí 2.0 V článku pridala veľmi dobré argumenty a tak, ak Vás dokázala presvedčiť neváhajte sa pridať k iniciatíve. Myslím, že každý pár rúk pomôže, ale hlavne hláv. Nedostanete síce 6000 eur za lekciu, ako pri planéte vedomostí, ale dobrý pocit je na nazaplatenie.

Nebudem teraz kritizovať planétu vedomostí. Nech bude akokoľvek dobre pripravená, tak vždy to budú učitelia, ktorú ju budú ovládať, oni budú tí, ktorí budú dávať žiakom informácie, budú ich skúšať a hodnotiť. Budem kritizovať učiteľov, ktorí berú učenie ako svoje poslanie. Poslanie, kde chcú vychovávať študentov a strpia aj nižšie platy. Tí, ktorí zároveň berú súkromné doučovanie za zaujímavé peniaze a kde dokážu študentov pripraviť. To je poslanie? V škole za nízky plat nič, ale na súkromnom doučovaní to už ide?

Pýtate sa ako ich môžem hodnotiť ja? Absolvoval som vyučovanie na 5 školách. Ak si myslíte, že išlo o VŠ tak ste na omyle. Išlo o stredné školy. Niektorí to už viete, pre ostatných – nemám dokončenú strednú školu. Aj napriek tomu si dovolím tvrdiť, že viem viac, ako sa naučia študenti na stredných školách, a pri niektorých dokonca aj lepšie ako na VŠ.

V čom je ten problém na slovenských školách? Odpoveď je jasná – vo financovaní a v samotných učiteľoch. Bez kvalitného financovania učitelia rezignujú. Aj toto má spojenie s planétou vedomostí. Štát sa rozhodol nakúpiť planétu vedomostí za nehorázne peniaze, ale učiteľom to nevadí. Je zaujímavé, že im nevadí, že peniaze mohli ísť na ich platy. A potom môžeme čakať, že vybehnú do ulíc a budú tu skandovať za vyššie platy. A pri tom sami podporujú nákup riešenia, ktoré nemá konkurenciu (lebo ju štát nevyhľadáva a nevytvoril jej podmienky) za naozaj vysoké sumy.

Ale už u k samotným školám a učiteľom. V prvom rade musím podotknúť, že som bol mimoriadne hyperaktívny žiak, a neznášam keď sa niekto hrá na autoritu a nemá na to. Typický príklad učiteľov na ZŠ a SŠ, ktorí sa nechávajú oslovovať ako profesori, a pri tom nimi nie sú. Takým som to dal poriadne vyžrať. Snažil som sa s učiteľmi budovať kamarátsky vzťah a nie vzťah, kde učiteľ je ten pán a my sme tí poddaní. Niektorí to pochopili a tí ostatní si to museli vyžrať. Vzťah medzi učiteľom a žiakom by nemal byť o tom, kto je vyššie postavený. Tak ako učiteľ dokáže priniesť informácie študentovi, dokáže aj študent priniesť učiteľovi. Prečo by sa nemohli učiť navzájom?

Všetky školy kde som bol mali jedno spoločné. Bolo jedno, či dokážete uvažovať. To im bolo jedno. Pri tabuli a písomke bolo potrebné čo najpresnejšie odrapotať (ideálne od A po Z aj so všetkými čiarkami a bodkami) to čo bolo napísané v knihe, alebo to čo nám nadiktovali. Vlastné názory, alebo informácie boli považované za hrubé porušenie a hrozila za to horšia známka. Takže mne stačilo to, že som si pred každou skúškou prečítal čo bolo potrebné, poctivo som to potom prepísal a mal  som za 1. To že si teraz z niektorých vecí nepamätám nič je vedľajšie, hlavné je, že som mal na vysvedčení jednotku. Zdá sa Vám to choré? Aj mne. Niekto múdry raz povedal, že je nie sú dôležité známky, ale vedomosti. Na väčšine slovenských škôl to však neplatí.

Moja prvá škola bol odbor chemická informatika. Ak predpokladáte, že sme strávili väčšinu času v labáku a učili sa čo sa stane ak zmiešate jednu látku s druhou tak ste na omyle. Väčšinu času sme strávili v triede, kde sme sa naučili veľké nič. Darmo, vždy je lepšie niečo vidieť, vyskúšať ako sa len biflovať to čo je v knihách. Táto škola mala len jedno pozitívum. A to učiteľku ekonomiky. Aj keď celkom nechápem, načo bude chemikom ekonómia. Ale učiteľka to bola z praxe. Jej muž mal firmu a ona mu robila účtovníctvo. Pri nej som prvý krát zažil čo je to zaujímavá hodina. Príklady z praxe, reálne vysvetlenie zákonov, rozdiely medzi právnymi formami atď. Raj na zemi. Zvyšok bol o ničom. Nemčinár ako aj ostatní nás učil slovíčka, slovíčka a ešte raz slovíčka. Poskladať celú vetu nehrozilo. A tak stačilo ovládať slovník. To, že slovíčka viem, ale ani za toho sa nedohovorím je vedľajšie.

Aj keď mama chcela mať zo mňa syna, ktorý bude mať titul, tak mi nejakým zázrakom (sám som tomu dopomohol, keď som vynadal triednej učiteľke na chemickej informatike a dostal som vyhadzov – mame to nehovorte) povolila prejsť na kuchár – čašník. Varenie ma bavilo a tešil som sa, že konečne nájdem svoje zameranie. Hovno zlatá rybka, zas som sa zmýlil. Školu sme mali rozdelenú na týždeň prax a týždeň škola. V škole ma považovali za Boha. Každý o mne vedel, ale nikto ma tam nevidel :) Za to prax som mal rád. Konečne to bolo niečo, kde sme reálne videli ako veci fungujú, ako sa vytvárajú “hodnoty” atď. Nebyť teórie, kde nás biflovali, čo má aké zloženie, čo všetko obsahuje atď. Ako keby som išiel robiť kuchára pre diabetikov. Čo sa týka praxe ako čašník – tá sa ukázala ako maximálne zbytočná. Keď som tu ukončil prvý rok, išiel som pracovať do 4 hviezdičkové hotela v Tatrách, kde mi celá prax bola úplne na hovno. Ale ja tak ďakujem majsterkám, že mali snahu náš niečo naučiť a išlo im to dobre. Aj keď hlavná majsterka bola strašná krava.

To boli verejné školy, kde sa dbalo na to, aby ste vedeli čo najviac teórie a prax bola veľmi podceňovaná. Kde biflovanie malo vyššiu cenu, ako rozmýšľanie a hľadanie vlastných informácií. Celé zlé. Zo školy vyšlo kopu teoretikov, kde ani jeden nerobí to, čo skončil.

Keďže som už pracoval, tak som išiel na súkromné školy, kde mi aspoň čiastočne vedeli prispôsobiť dochádzku. Prvou bola súkromná škola kuchár – čašník. Majiteľ školy má vlastný penzión (z eurofondov čo je aj jasne viditeľné) a tak sme museli ako študenti absolvovať prax v jeho penzióne, aby nám neskôr povolil nájdenie vlastnej praxe. K tomu však nedošlo, lebo majiteľ penziónu využíval študentov, ako svojich zamestnancov. A tak to boli študenti, ktorí riadili celý penzión. Naučili sme sa to, že paradajková polievka sa hosťom podáva sáčková, že bryndzové halušky sú tiež v sáčku a vlastne, všetko to bolo sáčkové. A boli z nás naozaj “výborní” kuchári. Dokázali sme navariť všetko – zo sáčku.

Potom som vyskúšal ešte súkromnú školu v LM, tiež kuchár – čašník. Tú nejdem ani komentovať. Presúvanie skúšok zo soboty na utorok, zo stredy na štvrtok bolo naozaj neuveriteľné. V tom období som už začínal rozmýšľať nad podnikaním, tak som sa prihlásil ne externé štúdium na obchodnej akadémii. Samozrejme súkromná škola Vám nedá knihy, učivo Vám pošle týždeň pred skúškou emailom. Takže nebolo prekvapeným, keď na konci prvého ročníka bolo v triede z 50 ľudí na začiatku len 10.

Na tom množstve škôl som stretol desiatky učiteľov, ale iba jedna ma dokázala zaujať.  A pritom, nie som človek u ktorého by bol problém vzbudiť pozornosť. Stačí aby mi niekto položil otázku a kým nenájdem odpoveď som zažratý a skúmam. Najlepšie z toho vychádzali rôzne referáty, ktoré sme museli robiť. Aj keď, to bola priam ideálna možnosť ako získať jednotku bez námahy. Otvoriť Google, nájsť informácie a potom už len ctrl+c a ctrl+v. A tak bolo jedno, či ste to len skopírovali, alebo ste si dali námahu a naozaj ste pripravili svoj vlastný referát. Učitelia si to nemali ako skontrolovať, počítač bol pre nich španielska dedina a hlavne, všetko sme odovzdávali už vytlačené. A keďže učitelia nemajú čas, tak by bolo naivné si myslieť, že by si manuálne aspoň kúsok z referátu skopírovali do Google a hľadali či už to niekde nenapísal. Hlavne u tých starších, kde sme mali istotu, že nevedia zapnúť PC.

A preto som sa radšej na školy vykašlal. Nepotrebujem byť chodiaca encyklopédia, potrebujem vedieť pár informácií a hlavne ich vedieť v správny čas využiť. Nič viac, nič menej.

Školstvo nie je o planéte vedomostí, dokonca nie je ani o známkach (sám som toho príkladom, že aj bez školy sa dá fungovať), ale o samotných učiteľoch, ktorí vyučujú. Oni sú tými, ktorí rozhodujú čo bude zo študentov. Či to budú chodiace encyklopédie, ktoré vedia odrapotať množstvo informácií, ale už ich nevedia logicky spájať. Život totiž dennodenne ukazuje, že nevyhrávajú tí, ktorí majú kopu vedomostí, ale tí, ktorí ich vedia využiť. A to je ten rozdiel.

Učitelia by mali povinne absolvovať kurzy prezentačných schopností. Až potom by som ich postavil pred študentov. A keď sa učitelia naučia, ako zaujať študentov tak im nebude treba ani planétu vedomostí, ani žiadny powerpoint. Vystačia si s tým, že sa postavia pred študentov a budú ich vedieť zaujať. O forme, akou to spravia je už jedno.

Príklad, že to ide, je tento pán, ktorý dokázal naozaj zaujať študentov a verím, že študenti sa na jeho hodiny tešia.

Myslíte si, že to spravil len raz? Tak potom pozerajte, ďalšie jeho dielo.

Milí učitelia, skúste sa zamyslieť a porozmýšľajte, ako dokážete zaujať študentov Vy? Nepočúvajú Vás? Na hodine vyrušujú? Problém je u Vás – nudíte ich a tak sa nečudujte, že robia čokoľvek iné, ako to, čo chcete od nich Vy. A môžete mať aj planétu vedomostí 30.0 a bude to isté.

Môžeme byť len radi, že už sú na scéne aj mladší učitelia, ktorí pochopili, že veci sa dajú robiť inak. Ale aj študenti, ktorí sami prinášajú vlastné riešenia. Napríklad ako Peter Kučerka a Jakub Ptačin s ich UniCamp-om. Podľa ohlasov, z minulého ročníka môžem predpokladať, že všetkým zúčastnením dala táto konferencia do života viac, ako pár zbytočne absolvovaných hodín v škole.

P.S. som rád, že som sa na školu vykašlal. Myslím, že som o nič neprišiel. Práve naopak, obdobie čo by som bol na škole som dokázal využiť lepšie a hlavne zaujímavejšie.